Detské mestečko bude národnou kultúrnou pamiatkou

Detské mestečko bude národnou kultúrnou pamiatkouBývalým odchovancom z Detského mestečka na čele s Mgr. Branislavom Ladickým (odchovancom a autorom knižky o Detskom mestečku) uspeli s iniciatívou vyhlásiť areál Detského mestečka za národnú kultúrnu pamiatku SR.

Systém náhradnej rodinnej výchovy bol v uplynulých rokoch mnohokrát prehodnocovaný v duchu skvalitňovania výchovy vzdelávania deti mimo vlastnej biologickej rodiny. Je nám známe, že deti, ktoré sú umiestnené v náhradnej starostlivosti sú citovo deprimované, postihnuté v oblasti sociálnej a citovej, ich rozumové schopnosti sú často nedostatočné rozvinuté a často bývajú i inač postihnuté (zmyslove, mentálne a telesné).

Najvhodnejším prostredím a pobytom pre tieto deti mimo vlastnej rodiny bolo Detské mestečko v Trenčíne. Detské mestečko Trenčín Zlatovce vzniklo 1. septembra 1973. Tu deti v Detskom mestečku našli rodinnú výchovu v rodinnom prostredí. Vzor muža v roly otca a ženu v roly matky. V tejto snahe bol v roku 1973 otvorený nový typ zariadenia náhradnej rodinnej výchovy – Detské mestečko – rodinného typu.

Detské mestečko bude národnou kultúrnou pamiatkou

Detské mestečko v Trenčíne zabezpečovalo nepretržitelnú celoročnú prevádzku a starostlivosť o deti, ktoré boli dlhodobo odkázané žiť mimo vlastnej rodiny. Deti tu boli umiestnené na základe súdneho rozhodnutia o ústavnej výchove, alebo na základe predbežného opatrenia orgánu starostlivosti o rodinu a deti.

Transformácia v roku 2005 realizovaná Ministerstvom práce soc. vecí a rodiny, vo vzťahu k „Detskému mestečku Zlatovce“. V tomto výchovno-vzdelávacom zariadení náhradnej výchovy došlo v podstate vďaka transformácií k zániku a rozpade tradičnej rodinnej výchovy.

Detské mestečko bude národnou kultúrnou pamiatkou

V roku 2001 začalo Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR v spolupácií so silným OZ Úsmevom ako Dar – Spoločnosť priateľov detí detských domovov a krajskými úradmi intenzívne pracovať na pretváraní detských domovov na samostatné výchovné skupiny. Ale základné motto tranformácie znie: „Tranformujeme detské domovy na rodinné typy“. Mýtus!

Vzorom bol prevzatý americký program s názvom „PRIDE“. Boli vyškolení lektori na tento zážitkovo – vzdelávací systém, ktorý dotovalo štedro ministerstvo práce sociálnych vecí a rodín. Mali ho absolvovať tak pracovníci transformujúcich sa DeD, ako i záujemcovia o adopciu, profesionálnu rodinu, alebo pestúnsku starostlivosť. Udivujúce je, že i napriek štedrej štátnej dotácií, museli absolventi, ešte za kurz zaplatiť pomerne vysoký poplatok. Program PRIDE, ktorého vlastníkom licennčnej zmlúvy je tzn. nezisková organizácia Úsmev ako Dar absolvovala i vačšina vychovávateľov terajšieho Detského domova Trenčín-Zlatovce (Detské mestečko zrušené v roku 2005!!!)

Transformácia začala od 1. júna 2006 avšak prípravy prebiehali už oveľa skorej. V roku 1996 prešli DeD z rezortu školstva pod rezort sociálny. Tento prechod sa odrazil v zmene priorít (sociálne nad výchovnými), čo sa premietlo do odmietania školských postupov. Obsah výchovnej činnosti sa skoro úplne redukuje na sebaobslužné práce ako je pranie, upratovanie a varenie. (Škoviera, 2002, strana 10).

Transformácia Detského mestečka v Trenčíne

Podľa pôvodného zámeru MPSVaR transformácia mala prebiehať kontinuálne, na základe odchodu vychovávateľov – manželských dvojíc do starobného dôchodku, alebo rozviazaní pracovného pomeru. Manželské dvojice, s ktorými bol ukončený pracovný pomer a v zariadení skončili boli nahradený vo vzťahu k vychovávaným detom novým skupinovým systémom, v ktorom pôsobia štyria vychovávateľia a jedna gazdiná. Skupina deti v náhradnej výchove pozostávala zo 7 -10 deti (teda klientov).

V prvom polroku 2006 zostalo v náhradnej výchove v rodinných bunkách (ďalej len RB) 5 manželských dvojíc a 12 rodinných buniek bolo preorientovaných na výchovné skupiny. Avšak zmeny nastali aj v RB, kde každý z manželov mal určenú pracovnú smenu, čím už ich pôsobnosť na výchovu detí bola obmedzená. Zavedený systém bol súčasťou postupných krokov sprevádzajúcich transformáciu a defakto rušenia rodinnej výchovy v Detskom mestečku. Od 1. júna 2006 bola ukončená transformácia vo výchovnom zariadení a zostávajúcich 5 RB od tohto termínu začalo pôsobiť skupinovým systémom. Bola im pridelená gazdiná, ktorá pracovala v rannej smene a to od 07:00 do 15:00 hod a ďalší striedajúci vychovávateľ, ktorý sa s bývalou manželskou vychovávateľskou dvojicou striedal tak, že ak mal smenu od 14:00 do 22:00 hodín pracoval takto dva dni po sebe, nasledujúce dva dni pracoval v nočnej smene od 22:00 do 07:00 hodín a potom mal dva dni voľna. Takto pracovali aj ďalší dvaja vychovávatelia vždy podľa rozpisu pracovnej doby pre výchovne skupiny. Na nočnú smenu sa v sobotu a v nedeľu nastupuje od 19:00 do 07:00 hodín. Denná služba pracuje od 07:00 do 19:00 hod.

Prestávky v práci sú v dňoch:

Pondelok – Piatok od 14:30 do 15:00 hod.

od 01:00 do 01:30 hod.

Sobota – Nedela od 13:00 do 13:30 hod.

od 24:00 do 00:30 hod.

Nočnú pohotovosť mali vychovávateľia v:

Sobota od 00:30 do 03:30 hod.

Nedela od 00:30 do 03:30 hod.

Pôvodne mali vychovávatelia v RB (5 manželských dvojíc) 1/2 pracovný úvazku za prácu cez sobotu a nedeľu, pripadne vo sviatok, ktorý im bol od 1. júna 2006 z organizačných dôvodov zrušený.

Takýto spôsob transformácie bol živnou pôdou pre vznik vážnych problémov vo výchove v skupinách, pretože deti (klienti) sa búrili proti nanútenému spôsobu výchovného procesu, ktorý nepovažovali za prirodzený a zaužívaný. (Viac v knižke RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN).

Noví vychovávatelia vo výchovných skupinách sa k zvereným deťom (klientom) správaju direktívne a s odstupom, na čo pri rodinnej výchove neboli zvačša zvyknuté. Postoje vychovávateľov (95% tvoria ženy) mnohokrát bez akýchkoľvek skúseností v oblasti výchovy a vzdelávania, sa radikálne odlišovali od pôvodne uplatňovaných princípov.

V zverených deťoch ich prístup vyvolával agresivitu, následkom čoho došlo a dochádza k množiacim sa vádnym konfliktom, riešenie ktorých nie je schopné vedenie DeD Trenčín eliminovať, prípadne ich rieši u niektorých agresívnych jedincov dočasným umiestnením v niektorom z reedukačných zariadení. Takéto riešenie nerieši podstatu problému a iba prehlbuje konfliktnú situáciu medzi vychovávateľmi a medzi zverenými deťmi (klientami).

Presadzovaný formalizmus vo výchovných skupinách DeD Trenčín-Zlatovce výrazne ovplyvnil psycho-sociálne problémy u detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou. Dlhodobo získané zázemie a istotu vystriedali rozkazy a príkazy, vždy od niekoho iného, pretože v prípade čerpania dovoleniek alebo náhradného voľna vychovávateľov zo skupiny ich stuplovali zastupujúci vychovávateľia. Veľmi často to bolo protichodné požiadavky, záviselo to od konkrétnej osoby. Chovanci (po novom klienti) to vnímali ako chaos, pred ktorým sa snažia uniknúť, preto často vyhľadávajú pochopenie a zázemie medzi kamarátmi.

Deti z Detského mestečka pociťovali zmenu výchovy ako zásah do ich istôt, striedajúci sa vychovávateľia nie sú schopní zblížiť sa s nimi, čo má za následok, že vyhľadávajú rovesnícke skupiny. Tu nachádzajú porozumenie a zázemia. Vačšinou v takýchto skupinách vynikajú jednotlivci-vodcovia, ktori ovplyvňujú celú skupinu. Často v naivných predstavách o živote začínajú páchať trestnú drogovú činnosť, získavajú predčasné sexuálne skúsenosti, dochádza k útekom zo zariadenia a deti plodia deti (už ich je viac).

Albín Škoviera (2013) do Detského mestečka pracovne chodil pravidelne. Poznal mnohých jeho pracovníkov, všetkých riaditeľov a desiatky detí. Nikdy nepatril medzi jeho slepých obdivovateľov, ale nikdy nesúhlasil s tým, aby sa zrušilo. Aby sa systém, ktorý bol postavený na manželskom vychovávateľskom páre žijúcom spolu s deťmi zmenil na systém, kde päť ľudí chodí striedavo k deťom a stará sa o ne. A ešte sú niektorí schopní vyhlasovať, že práve toto je pokrok. (Škoviera in Ladický, 2013)

Smenosť a striedanie služieb vychovávateľov v skupinovom systéme je vážny problém v DeD. Spôsob striedania vychovávateľov poskytuje príliž krátky kontakt na to, aby mohla vychovávateľka citovo podnecovať a vyvolávať hlbšie city. Vzťah vychovávateľ – dieťa je veľmi neosobný a malý.

S dostupných informácií a s osobných stretnutiach na MPSVaR sme sa dozvedeli od generálnej riaditeľky, ktorá ma na starosti detské domovy, že hokejisti si brúsia nie korčule, ale zuby na Detské mestečko. Ako odchovanci sme uspeli s prvým krokom, aby sa s Detského mestečka stala národná kultúrna pamiatka SR. Zamedzili sme predajú Detského mestečka, ako prebytočného majetku. Podnet na vyhlásenie nehnuteľnej veci za národu kultúrnu pamiatku podával dňa 12.12.2016 KPU Trenčín odchovanec Mgr. Branislav Ladický.

Pre deti žijúce v „Detskom mestečku“ bolo šťastím, že ich vychovávali v tomto kvalitnom odborno-výchovnom zariadení kvalifikované manželské dvojice. Tým, že ich vychovávateľmi boli manželské dvojice, ktoré chovancom ponúkali model rodiny, vzor ženy a muža, otca rodiny, že chovanci v nich našli blízke, vzťažné osoby.

Detské mestečko, ako areál a zároveň inštitúcia, je poznačené zubom času a rovnako aj inštitucionálnymi problémami. No komplex je “fyzicky i morálne zdravý“, životaschopný, pripravený naďalej napĺňať pôvodnú ideu. Je flexibilný aj pre súčasné posuny v názoroch na výchovu opustených detí, ktoré túžia po pritúlení v istote rodinného kruhu manželského páru vychovávateľov – náhradných rodičov, tak ako sme to zažili MY!

Ako odchovanci z Detského mestečka a zakladatelia OZ Naša rodina – Detské mestečko budeme apelovať predovšetkým na odbornú verejnosť z oblasti špeciálnej pedagogiky, detskej vývinovej psychológie a patopsychológie, všeobecnej pedagogiky ale i štátnych a politických orgánov aby vyvolali odborné konferencie o uvedenom projekte a našli riešenie jeho realizácií v nových spoločenských podmienkach, pretože si myslíme, že podobné projekty boli a sú aj v iných štátov Európy.

Spracoval

OZ Naša rodina – Detské mestečko

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone