Jednokoľajný železničný most, hrad a mesto, okolo r. 1899.

Pohľad na ruinu hradu od západu. V tomto čase bol hrad v majetku grófky Ifigénie d’Harcourt, dedičky hradu v tretej generácii rodiny Sina. Rodina Sina kúpila hrad aj s inými majetkami okolo r. 1835 od posledného grófa Illésházyho (Štefana), ktorý zomrel pri Viedni bez potomkov. Ifigénii hrad patril do r. 1907. Na hrade spustnutom po požiari 11.6.1790 sú zastrešené Matúšova veža (strecha 1837-1978) a Matejova (hodinová) veža (strecha od 1858 doteraz). Pod Matejovou vežou vľavo vidíme ešte strechu domčeka strážcu hradu, zbúraného okolo r. 1970.

foto: autor neznámy – Jednokoľajný železničný most

Pred hlavnou hradnou Matúšovou vežou sú vpravo ruiny paláca Zápoľského a hospodárskej budovy, vľavo Ľudovítov a Barborin palác. Obrázok ešte ukazuje plný múr pri schodisku od Barborinho do Ľudovítovho paláca a Matúšovej veže, ktorý neskôr spadol v r. 1911 a tak vytvoril akýsi vyštrbený zub na hradnej siluete.

Od pravého okraja záberu sa tiahne múr mestského opevnenia. Kolmo sa napája na múr hradného opevnenia, vyrastajúci z oporného múru južnej hradnej priekopy. Nad vnútorný múr opevnenia nepatrne vykúka vrch delostreleckej Jeremiášovej bašty. Brezina vpravo od hradu je v priľahlej časti pozoruhodne zarastená v mieste neskoršieho čerešňového sadu (založený 1912), ale ďalej v časti odľahlej od hradu je holá.

Vpravo farský kostol už má novú špicatú vežu po požiari 20.8.1886. Pod ním areál piaristov má iba svoju pôvodnú budovu, ktorá bola neskôr okolo r. 1914 rozšírená prístavbou. Vľavo od farského kostola nápadne „svieti“ hostinec Závoj, najstarší na Považí (16. stor.), podľa legendy nazvaný po Fatiminom závoji, ktorý tam zostal zachytený na kríku ruží, keď si ju Omar na koni po vykopaní „studne lásky“ odvážal z hradu domov ako odmenu od Zápoľského.

Jednokoľajný železničný most, ktorý vidíme, bol vybudovaný v r. 1883 a zdvojkoľajnený v r. 1907 (Branecký tvrdí, že 1905). Na kraji mosta vpravo je sud, zrejme s protipožiarnym hasivom (piesok alebo voda – Váh je predsa len ďalej od trate), ktoré je v prípade takéhoto strategického mosta pochopiteľné. Iskry z komínov parných rušňov spôsobovali požiare až do r. 1988, kedy trať elektrifikovali. Na moste sa mohla chytiť horieť drevená mostovka (vidieť na obrázku), ktorú síce železnica nepotrebovala, ale iste tam bola pre peší prechod (lávku vybudovali až niečo po r. 1930). V prípade prejazdu vlaku sa chodec musel skryť do výklenku medzi oceľovými nosníkmi mosta, s čím zrejme súvisela aj tabuľka na stĺpiku vľavo. Na blízkom stĺpiku celkom vpravo je akýsi železničný smerovník.

Vidíme, že pravý breh Váhu (na strane fotografa) ešte nemá hrádzu, ale bledý pás (aj naprieč koľají) ukazuje cestičku pozdĺž brehu Váhu. Opačný breh Váhu akoby hrádzu mal. Je to iste železničné teleso trate Trenčín – Veľké Topoľčany postavenej v r. 1901. Utvrdzuje nás v tom aj celkom vľavo schovaná vežička na rohu neskoršieho hotela Tatra, postaveného v r. 1902 podľa letopočtu doteraz zachovaného na jeho rohovom balkóne.

Do toho časovo vhodne zapadá aj komín Lonského továrne (od 1898) na vzdialenejšom brehu Váhu, vpravo (poniže) od mosta. Bol vysoký okolo 20m. Továreň vyrábala glazované kachlice, používala hlinu z Trenčianskej Turnej a stála v mieste terajšej predajne potravín Jednota (medzi ulicami Palackého a Hasičská). Pri výstavbe predajne (krátko po 1990) sa pri výkopoch našli pozoruhodne zachované zvyšky po výrobe, ale vtedajší majiteľ pozemku neumožnil ich zachovanie.

Od neskoršieho hotela Tatra vpravo je o čosi vyšší župný dom, v ňom je teraz múzeum. Pod nimi je trojpodlažný bytový dom, po 2. svet. vojne sídlo družstva Jednota, zbúraný okolo r. 2006, dnes je na jeho mieste parkovací dom. Na obrázku od mosta vpravo, asi o jeho zdanlivú šírku ďalej, vidieť priepust pod železničnú trať, kade potok tečúci od Zábrania okrajom neskoršej Tiberghienky a parku popred hotel Tatra tu križoval železnicu a hneď tu vtekal do Váhu, až do r. 1911.

Prízemné budovy poniže, na západnej strane železnice, nie sú mi jasné – neskoršia drevená plaváreň ani povojnová lodenica to pravdaže nie sú. Na obrázku od mosta vľavo, asi o jeho zdanlivú šírku povyše (= proti prúdu, teda doľava), vidieť akoby z bieleho Váhu doľava vybiehajúcu bielu tenkú ostrohu. Je to vyústenie potoka, ktorý vtedy tiekol cez celú (vtedy ešte dosť podmáčanú a prázdnu) hornú sihoť a svojou existenciou znemožňoval protipovodňovú ochranu toho územia uzavretou hrádzou.

Uvedené letopočty datujú obrázok po r. 1902, ale pred r. 1907, teda okolo r. 1899.

Spracoval

Ing. Vojtech Brabenec

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone