Ľudové tradície nášho regiónu majú šancu prežiť!

Folklór patrí na Slovensku medzi najväčšiu pýchu krajiny. Každá oblasť, mesto, dedina, obec má svoj vlastný charakter a svoj vlastný folklór – kroje, hudbu, piesne, architektúru, zvyky, tradície, tance a nárečie. Na prezentáciu folklórnych zvykov jednotlivých regiónov sú na viacerých miestach Slovenska usporadúvané folklórne festivaly. Jedným z množstva obetavých a oddaných ľudí, ktorí zasvätili svoj celý život folklóru a jeho tradíciám, hlavne ich zachovaniu pre ďalšie generácie je aj folklórista Jozef Ďuráči zo Soblahova.

foto archív Jozef Ďuráči – kosenie

Kedy ste začali vo svojom živote vnímať folklór a ľudové tradície ?

Narodil som sa Trenčíne v roku 1964. Detstvo aj mladosť som prežil v Soblahove. Môj rodokmeň siaha do štvrtej generácie, ktorá žila v Soblahove. Pochádzam s katolíckej rodiny, v ktorej sa ctili tradície a kresťanské zvyky. Ako malý chlapec som chodil vinšovať s kamarátmi na Nový rok. Chodili sme aj ako betlehemci v čase adventnom t,j, od Lucie do Vianoc.

Ako to prebiehalo?

V dedine sme boli tri – štyri partie chalanov, ktorí boli preoblečení za betlehemcov. My sme boli štyria. Jeden bol oblečený do čierného, to bol Kubo a traja boli v bielom s typickými papierovými čiapkami na ktorých bol krížik. Sami sme si vyrobili betlehem. Palice tzv. kyjanice sme obili plieškami tak, ako nám to ukázali starí chlapi v dedine. Naučili sme sa vinše a koledy. Bolo to vlastne malé divadielko, s ktorým sme chodili z domu do domu.

foto: archív Jozef Ďuráči – Malí koledníci

Detstvo ste teda prežili typicky dedinské…

Áno. Okrem toho, že sme chodili koledovať a vinšovať, sme sa zúčastňovali aj typických dedinských zabíjačiek. Večer, keď už bolo mäso z prasaťa spracované, sa konala hostina, tzv. „karmina“. Gazda, ktorý zabíjal sviňu pozval svojich známych a najbližších susedov na „karminu“.

Aj u Vás prebiehali takéto zabíjačky?

U nás doma sa tiež zabíjalo, ale najkrajšie spomienky mám, keď sme chodili na zabíjačku môjmu dedkovi. Na hostine sa stretávali všetci jeho kamaráti a známi. Boli to nesmierne múdri a veselí ľudia s dobrým srdcom. Chlapi hrali na heligónke, spievalo sa, ženy rozprávali svoje životné príbehy. Jedli sa tradičné zabíjačkové špeciality a typická jaternicová tzv. „žobračia kaša“. Ako malý chlapec som toto všetko vnímal a prežíval veľmi intenzívne.

Vnímali ste aj obdobie tradičných remeselníkov na dedine?

Na pár si ešte pamätám, aj keď už niektoré tradičné remeslá zanikali. Spomínam si, keď do dediny prišiel drotár z Kysúc. Babka mala kravu, tak všetky keramické džbány mu dala opletať drôtom, aby sa nerozbili. No a za túto prácu sa platilo, či už jedlom, spomínanou žobračou kašou, polievkou, koláčmi, a keď bolo treba, drotár prespal v zadnej komore.

Mali ste na dedine aj folklórny súbor?

Ešte ako škôlkári sme mali krúžok. Babka opatrovala kroje, košele, lajblíky. My sme ako deti tieto kroje s radosťou nosievali. Na dedine sme nemali folklórny súbor. Našu mládeneckú skupinu viedla pani učiteľka Olinka Ďuďáková. Bola to skupina mládencov a dievčat, ktorá sa zúčastňovala na živote obce, či už to bolo stavanie májov, alebo dedinských slávností. Stretávali sme sa v dedinskej klubovni. Pamätám si vystúpenie pri oslavách prvej písomnej zmienky o obci, kde sme mali pásmo s názvom „SVADBA“.

A čo muziky?

Folklórne súbory, ktoré existovali v meste mali svoju cimbalovú muziku. V našej skupine sme mali chalanov heligonkárov. Na dedine bola dychová hudba „Ostrovršanka“. Boli to muzikanti, ktorí hrávali na všetkých možných príležitostiach či už na svadbách, dedinských tancovačkách, pri stavaní májov atď. Keď sa chodievalo na púte, tak vždy chodila aj muzika. Dychovky mali a majú v našom regióne bohatú tradíciu.

foto archív Jozef Ďuráči – Ľudová muzika s primášom Ing. Ľubomírom Petrovičom

Základná vojenská služba prerušila Váš „dotyk s folklórom“?

To bol veľmi významný medzník v mojom živote. Slúžil som v Přerove na letisku. Tu sme sa stretli chalani z rôznych kútov Slovenska /Gemer, Liptov, Orava/. Od Trenčína nás bolo asi sedem. Tu som si prvý krát kúpil krpce od majstra, pána Staňu zo Sučan. Napísal som mu list, kde som mu vysvetlil, že ich chcem rozobrať, aby som sa ich naučil vyrobiť sám. Tak som na vojne vyrobil svoje prvé krpce nie len pre seba, ale aj pre chalanov. Spolu sme spievali, tancovali a tak si krátili dlhý vojenský čas.

foto archív Jozef Ďuráči -Krpce

Ako sa uberal Váš folklórny život po „vojenčine“?

Začal som učiť v Záblati pri Trenčíne, na vtedajšej jedinej ovčiarskej škole v Československu, ako majster odborného výcviku. Školu okrem denného štúdia, pravidelne v zimnom období navštevovali externe bačovia nielen zo Slovenska, ale aj z Moravy, ktorí si potrebovali zvýšiť kvalifikáciu.

…ako Vás to ovplyvnilo?

Po večeroch sa Záblatsky kaštieľ stal malým festivalom „Východná pri Trenčíne“. Títo ľudia mali veľmi blízko k tradičnej ľudovej kultúre a k tradičnému remeslu. Boli to nesmierne skúsení a múdri ľudia, ktorí veľkú časť svojho života prežili na salašoch, kde ich naučil „bačovský život“ všetkým zručnostiam. Okrem fujár, píšťaliek, heligóniek, si zo sebou priniesli aj remeselnícke náradie. Tu som sa naučil ako sa gravíruje mosadzná pracka a celý technologický postup výroby opasku. Jazykom dnešnej doby povedané – boli to moje prvé „workshopy“. Bolo to krásnych 10 rokov. Popri pedagogickej práci som sa prihlásil do folklórneho súboru „DRUŽBA“, kde som bol tanečníkom 16 rokov. Som Pánu Bohu nesmierne vďačný za to, že moje kroky smeroval medzi takýchto ľudí.

foto archív Jozef Ďuráči – Trojprackový opasok

Spomínate folklórny súbor „DRUŽBA“. Tá mala v tej dobe vysoký kredit…

Naša generácia tanečníkov, ktorá bola veľmi silná, dostala „DRUŽBU“ na vrchol jej dlhoročnej existencie. V tom čase musel každý súbor  absolvovať kvalitatívne prehrávky s 30. minútovým programom. V odbornej komisii sedeli takí ľudia ako profesor Nosáľ, skladateľ Svetozár Stračina, etnografovia, ktorí hodnotili kroje atď… My sme folklórny súbor „DRUŽBA“ posunuli z „B“ kategórie do „A“ kategórie.

Čo to znamenalo pre súbor?

Dostali sme sa medzi špičkové amatérske kolektívy na Slovensku. Tým sa nám otvorila cesta do zahraničia. V tej dobe nebolo možné vycestovať na „západ“ bez „A“ kategórie. Niekedy úrady povolili aj držiteľom „B“ kategórie vycestovať, ale to boli výnimky. V roku 1985 som nastúpil do súboru a v roku 1987 som absolvoval môj prvý zájazd do kapitalistickej cudziny „za železnú oponu“.

Kde všade ste boli?

Najskôr sme vystupovali v Európe. Po revolúcii 1989 sa nám „otvoril svet“. V roku 1991 sme boli spolu s „FS ŠARIŠAN“, ako prvé amatérske súbory na Slovensku v Amerike. Absolvovali sme mesačné turné v štáte Idaho. V meste Rexburg bol medzinárodný folklórny festival, ktorý trval tri týždne. Pokračovali sme do Chicaga a Pittsburghu, kde sme vystupovali pre Slovákov žijúcich v USA. O dva roky neskôr cestovala „DRUŽBA“ opäť za Atlantik. Tentoraz to bola Kanada a USA. Medzinárodná folklórna organizácia C.I.O.F.F. v meste Drumondville organizovala dvojtýždňový festival. Po jeho skončení nasledoval presun do Severnej a Južnej Caroliny. O dva roky neskôr bol zájazd do Argentíny, kde sme mesiac putovali z Buenos Aires do Santa Fe.

Vaša manželka má tiež blízko k folklóru?

Moju manželku som stretol v „DRUŽBE“, kde sme spolu tvorili tanečný pár. Na turné po Amerike sme už boli manželia. Spolu máme štyri deti.

Čo nasledovalo po skončení Vašej aktívnej tanečnej kariéry?

V roku 1999 sme založil spolu s kamarátmi, ktorí mali rovnako staré deti, detský folklórny súbor „KORNIČKA“. Chceli sme, aby naše deti pokračovali v našich šlapajach a ctili si rovnako ako my folklór a ľudové tradície. Veľký podiel na vzniku mali Vlado Boráň, ktorý je vedúci ľudovej hudby v „DRUŽBE“, manželia Vlado Mišík a Ivana Mišíková, kde Vlado je bývalý tanečník folklórneho súboru „TRENČAN“, počas vysokej školy tancoval v súbore „TECHNIK“. Jeho manželka Ivana pochádza zo Sučan pri Martine a tancovala vo folklórnom súbore „TURIEC“ a na vysokej škole v „TECHNIK-u“, kde sa spoznala s Vladom. Ďalej bola pri zrode speváčka Jarka Kohútová, ktorá je v súčasnosti vedúca „DFS KORNIČKA“, ako štatutárny zástupca občianskeho združenia. Zároveň pracuje v KORNIČKE ako hlasová pedagogička.

Koľko detí ste mali pri zakladaní a koľko máte v súčasnosti v súbore?

Pri vzniku bolo asi 60 detí. Dnes máme v súbore okolo 100 detí. Sú podelené na predprípravku, prípravku a základnú zostavu. Jednotlivé kategórie sa prirodzene dopĺňajú a kopírujú deväťročnú školskú dochádzku. Deti začínajú od 6-tich rokov a končia v súbore ako 15 ročné. Mimoriadne talentované a samostatné deti berieme do súboru už v 5-tich rokoch.

Po dovŕšení 15-tich rokov opúšťajú „KORNIČKU“. Kde sa môžu ďalej realizovať?

Majú možnosť pokračovať v rôznych folklórnych súboroch a skupinách.

A čo bývalí tanečníci z Trenčianskych folklórnych súborov? Sú ešte aktívni?

Ak máte na mysli vekovú kategóriu 25 až 70 rokov, tak veľa z nich áno. V Trenčíne spontánne vznikli folklórne telesá bývalých aktívnych interpretov napr. „NADŠENCI“, „ZAHUMENKÁRI“, „ŠKRUPINKA“, „SENIOR KLUB DRUŽBA“.

V ktorom z týchto telies účinkujete Vy?

V dvoch.“ FS ZAHUMENKÁRI“ a chlapská spevácka skupina „ŠKRUPINKA“. „Záhumenkári“ sú moji kamaráti z „FS DRUŽBA“. Prevažne je to generácia, s ktorou som prežil najkrajšie roky mladosti. „Škrupinkári“ sú chlapi speváci a muzikanti v najlepších rokoch a s ohromnou chuťou si zaspievať.

Ako vznikol zaujímavý názov „ŠKRUPINKA“?

Z tradície. Niekoľko rokov sa v Adventnom čase spoločne s rodinami stretávame u nášho kamaráta Janka Kováča z Mníchovej Lehoty, v jeho stolárskej dielni na lúskaní orechov. Tam sme prijali rozhodnutie, že do predvianočného programu „HOJNÉ POŽEHNANIE VÁM NESIEME“ nacvičíme s chlapmi Vianočné koledy. Tak vznikla „ŠKRUPINKA“.

foto archív Jozef Ďuráči -Tradičné lúskanie orechov

Keď chcete kopať jamu, potrebujete krompáč a lopatu. Keď chcete robiť folklór potrebujete vlastné kroje, krpce, opasky atď. Ako si to zabezpečujete? Venujete sa aj šitiu krojov?

Čo sa týka šitia krojov, veľmi úzko spolupracujeme z manželmi Černovými zo Soblahova. Som zberateľom krojov z nášho Trenčianskeho regiónu. Niektoré z nich poslúžili manželom Černovým ako vzor. V zbierke mám kroje z obcí Soblahov, Mníchova Lehota, Kubrica, Kubra, Trenčianska Turná – Hámre, Trenčianska Teplá, Opatová nad Váhom, Súča, Adamovské Kochanovce a Bošáca. Verejnosť ich mohla vidieť na výstavách v Nemšovej a v Trenčianskej galérii Zamarovského. Neskôr som mal výstavu fašiangových masiek v Mestskej veži v Trenčíne a v múzeu v Novom meste nad Váhom. Krpce, opasky, ale aj rekvizity vyrábam doma v dielni …, ale o tom niekedy nabudúce.

Už teraz sa teším… 

Ďakujem za príjemné stretnutie a rozhovor.

 

Spracoval

Peter Peťovský
0908-727-395
trencianskyterajsok@petovsky.com

Fotogaléria

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone