Pohľad zo Sokolice na hrad, park a kasárne, okolo r. 1900

Pohľad zo Sokolice na hrad, park a kasárne, okolo r. 1900Skalnaté bralo na severozápadnom okraji terajšej Breziny v Trenčíne, strmo spadajúce do hĺbky azda sto metrov sa od nepamäti volá Sokolica a tento názov v slovenčine je dokonca uvedený aj na maďarsky písaných mapách. V tej dobe skalnaté bralo nebolo zalesnené ako dnes, čo fotografovi umožnilo urobiť tento záber.

Trenčiansky farár, opát a kanonik Ľudovít Stárek v roku 1852 napísal, že v brale je zbojnícka jaskyňa – možno je záber urobený práve od nej? Hrad je po požiari spred vyše sto rokov (1790) v smutnom, spustnutom stave. Pod hradom vpravo tmavá skupina stromov je park, od neho v popredí sú novopostavené (1887 či 1888) kasárne 71. Infanterie-Regimentu (IR) s 12 budovami a rozľahlým nástupným priestorom („buzerplac“) uprostred, vtedy niesli meno kniežaťa Fridricha rovnako ako cesta na ich okraji. Bude tomu sto rokov, čo odtiaľto slovenskí chlapci rukovali na bojiská prvej svetovej vojny, odkiaľ sa mnohí nevrátili.

Pohľad zo Sokolice na hrad, park a kasárne, okolo r. 1900

Foto: autor neznámy – Pohľad zo Sokolice na hrad, park a kasárne, okolo r. 1900

Na opačnej strane cesty (pod hradom) je ešte len riedka zástavba, ktorá sa časom zahusťovala. Jej najvzdialenejšia prízemná výrazná budova s veľkými pivnicami a rozľahlým dvorom už určite stála v r. 1900 a v r. 1920 ju Emil Ciho vniesol ako svoj podiel do spoločného podniku Slovlik s Hugom Urbánkom. Budova pôsobí dojmom kúrie, ale rok a okolnosti jej vzniku ani stavebníka sa mi nedarí zistiť. Niekedy v tomto čase tu po oboch stranách cesty museli zasadiť tú skupinu neskôr známych japonských stromov ginkyo.

Oproti tej budove, v trojuholníku neskorších ulíc Štefánikova – Kragujevacká – Sadová, je tu len voľná plocha, ktorú zakrátko zastavali nájomnými domami a známou (dodnes stojacou) peknou Reihelovou vilou. Tu kdesi je aj potok, tečúci od Kubrej okolo Tiberghienky popod hrad do Váhu, ale na zábere sa nedá rozoznať.

Spoza pravého okraja parku „vykúkajúca“ budova je stará železničná stanica z r. 1883 – používala sa do r. 1944, ale stojí v (medzitým rozšírenom) parku doteraz. Kúsok za stanicou skôr tušíme než vidíme po povodni 1894 obnovený Tománkov potočný mlyn. Sternov kiosk z r. 1880 v parku pri stanici kvôli stromom nevidíme. Budovy za ľavou časťou parku sú (doteraz stojace) tri Dieterove domy (cca 1888). Za tým všetkým je železničná trať, ktorú ale na fotografii nerozoznávame. Za traťou je voľné územie ktorého bližšia svetlejšia časť bola poľnohospodársky obrábaná, na vzdialenejšej časti bolo vojenské cvičisko 71.IR. Oddeľuje ich poľná cesta s alejou stromov; za ňou je ešte jedna – z nich sa časom vyvinuli Rázusova a Hodžova ulica.

Váh v pozadí si ešte voľne tečie, neobmedzovaný hrádzami, obkolesený sihoťami a popretkávaný ostrovmi. Bežne nebýval hlboký, len niečo cez jeden meter – vysvitá to zo spomienok pltníkov, ktorí sa s ním po každej povodni museli nanovo zoznamovať.

Za Váhom zástavbu vpravo ohraničuje Orechovský kostol (1781), dedina sa tiahne doľava, súvisle na ňu nadväzuje Istebník a ďalej Žabinec, ktorý však už nevidíme skrytý za hradným bralom. Za Orechovým, Istebníkom a ich roľami je široký súmerný kopec „Vinohrady“ (inak „Čechovka“), ale už bez viniča – vyhynul v období 1870 – 1880.

Silueta kopcov v pozadí je rovnaká pre všetky generácie a zdá sa, že prežije aj nás.

Spracoval

Ing. Vojtech Brabenec

Ing. Vojtech Brabenec

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone