Príhovor herca Jozefa Šimonoviča

Príhovor herca Jozefa ŠimonovičaMilí Trenčania. Tí, ktorí pravidelne čítate naše príspevky Trenčianskeho terajšku (je vás niekoľko stovák, čo je za štyri mesiace existencie úžasné), ste si iste všimli, že sa venujú nášmu regiónu v ktorom žijeme svoj život. Nesnažíme sa Vám podsúvať informácie, ktoré majú „zaručenú sledovanosť“, ale vám predstavujeme zaujímavých ľudí z regiónu, zaujímavé podujatia atď.

Skrátka „naše informácie sú iné“. Dovoľte mi, aby som dnes porušil túto tradíciu a uverejnil na našom webe príhovor môjho priateľa – herca Jožka Šimonoviča. Napísal ho ako úradujúci prvý podpredseda Matice slovenskej pre časopis Slovensko, napísal ho múdry človek, napísal ho Slovák. A náš región je súčasťou Slovenska. Jeho posolstvo vám prinášame v neskrátenej verzii.

herec Jozef Šimonovič

foto – Zdroj www.slovenskezahranicie.sk

Drahí čitatelia!

Ešte predtým, ako sa zahĺbite do môjho príspevku, dovoľte mi popriať vám požehnaný čas, ktorý venujete mojim riadkom. Nie som spisovateľ, ani novinár. Som herec, ktorý si za štyridsaťpäť rokov svojej aktívnej činnosti zvykol interpretovať texty napísané rukou iných. Preto mi odpusťte tento môj štýl.

Prihováram sa najmä vám, mladým ľuďom, teda generácii, ktorá je na štarte svojho občianskeho, profesijného i osobného života.

Mám na Záhorí chalupu. Veľmi rád tam chodím najmä v zime. Zakúrim do kozuba, nasypem vtáčikom slnečnicu a začnem sledovať Božiu televíziu. Ponajprv priletia sýkorky. Zobnú zrnko a odletia. Najprv jedna, dve, potom desať a o krátky čas možno sto. Medzi ne sa po čase priplichtia vrabce, ďatle, drozdy. Občas vypukne hádka, ba i bitka. Po chvíli, je však znovu pokoj. Poviete si: no a čo. Veď sú hladné. Je to však iba začiatok môjho rozprávania.

Po zime prídu dni plné slnečných lúčov. A predstavte si, že tie sýkorky si začali v okolí zimného kŕmidla robiť hniezda. Prešlo niekoľko týždňov a moje zimné sýkorky mi predstavujú svoje mláďatká. Áno, je to tak. Na mojej záhrade si našli pre seba aj svoje potomstvo domov. Podľa kníh o prírode sú sýkorky teritoriálne verné.

Pri takomto pozorovaní som si uvedomil, že aj my ľudia sme vlastne také teritoriálne verné bytosti. Napadne mi táto myšlienka vždy vtedy, keď sa vraciam domov po ceste z vystúpenia alebo zo zahraničia. Moje deti sa ma už viackrát pýtali, prečo nesedím doma a neužívam si dôchodok. A tu je odpoveď. Lebo milujem ten pocit, že sa vraciam domov.

Musím sa vám priznať, že v roku 1969 som bol vo vtedy západnom Berlíne. Aj som si našiel celkom dobre platenú prácu. Aj som mal myšlienku emigrovať. No nemal som v duši mier. Niečo mi akoby chýbalo. Po niekoľkých mesiacoch som prišiel na to, že čo. Zo žartu hovorím, že som dostal chuť na bryndzové halušky a v celom západnom Berlíne bryndzu nemali. Ale v skutočnosti: Chýbali mi naši občas závistliví, ufrflaní, večne nespokojní, v krčme smelí, no v skutočnosti poddajní a bojazliví Slováci. Chýbal mi najkrajší kúsok zeme na svete.

Tí Slováci, ktorí obdivujú cudzincov, ktorí sú hrdí na svoju krajinu, na svoju vlasť, na svoje symboly. A nielen pri športových víťazstvách. V Kanade, pri oslave narodenín, je torta plná vlajočiek s javorovým listom, v USA a je to obdobné aj v Anglicku, navyše nosia tričká a aj spodnú bielizeň vo farbách svojich národných symbolov. A čo my. Viete si predstaviť Slováka v tričku bielo-modro-červenom s nápisom Milujem Slovensko? Môžete mi povedať, že áno. Teraz, počas olympijských hier. Alebo prídete do Čiech, koľkí z vás budú rozprávať naším krásnym jazykom? Sú výnimky. Hanka Gregorová a Meky Žbirka. Úcta k rodnému jazyku je jeden z atribútov príslušnosti k národu. To však v poslednom období asi už neplatí. Kde zostala krásna slovenčina pánov Záborského, Valacha, Pántika, Zachara, Jamnického, Chudíka a mnohých ďalších majstrov? Prečo z masovokomunikačných prostriedkov počúvame od profesionálov slová: poď zo mnou, bicygel, postavil sa pri stôl, lahýňajú si, vy ste bol atp. Pozrime sa aj na tlač. Bežne v novinách, kvôli zachovaniu riadkov, čítame rozdelenie slova   „v pori-adku“.

V čom to je? Kde sa stala chyba? Verte mi, že je to preto, lebo málo čítame, alebo vôbec nečítame, že je to vo výchove doma i v škole. Že chyba sa stala pri NE-vedení dieťaťa k hrdosti na to svoje, naše. A v neskoršom veku často býva už neskoro.

Ako malý dôkaz dovoľte uviesť môj príbeh. Keďže pochádzam z geneticky nie slovenskej rodiny (už podľa priezviska Šimonovič) a mamka bola Češka, bol by tu predpoklad istej ľahostajnosti vo vzťahu k slovenskému národu. Ale! A znova zdôrazňujem ALE. Napriek nie priaznivej finančnej situácii mojich rodičov moja mama vždy našetrila niekoľko korún a kúpila si knihu.

Väčšinou to boli básnické zbierky. Nenechala si ich len pre seba. Boli aj pre mňa a moju sestru. Medzi týmito knihami bola aj kniha dnes verejnosti neznámeho spisovateľa, kňaza Maroša Madačova. Ak si prečítate nasledujúce riadky, asi pochopíte, prečo milujem túto krajinu, prečo milujem našich ľudí, prečo som hrdý na všetko, čo vonia Slovenskom.

Nech sa páči, vojdite do očarujúceho sveta povesti o Slovákoch.

JOZEF ŠIMONOVIČ – PRVÝ PODPREDSEDA MS 

B O H A T S T V O  S L O V E N S K É H O  N Á R O D A

Ľudia zabudli aj na potopu a zasa ich bolo čoraz viac. Čoraz viac ich bolo a toľko ich bolo, že už ani nevyžili v starej krajine, i prikázal im Pán Boh, aby sa rozišli po svete. Nepustil ich       s prázdnymi rukami: každému národu dal osobitnú reč a osobitné bohatstvo. I bolo živo        a rušno, keď sa národy zišli pred Božím trónom a keď im Pán Boh dával dary, aké si kto zažiadal. Naveľa, naveľa, na samom konci idú pred Boží trón Slováci. Idú úctivo, len hŕstka ich je, najmenej medzi národmi.

Vitajte, deti moje, a prečo idete len teraz, na ostatku?

Ach, odpusť, Otče, väčšie národy nás odsotili, malý národ by sa darmo tisol dopredu.

A čože vám dať, keď veľké krajiny, moc a slávu zabrali iné národy?

My neprosíme o veľké krajce, my nedychtíme po moci ani po sláve. Len jedno prosíme, o Tvoju lásku prosíme, aby si Slovákov večne miloval!

O lásku prosíte, dar nad všetky dary na svete? Keď lásku chcete, lásku vám dávam, slovenský národ budem milovať naveky!

I usmieva sa dobrý Pán Boh, usmieva sa na Slovákov ako otec na dietky, lebo ich prosba páči sa mu najväčšmi spomedzi všetkých národov.

Ale kdeže sú hranice Božej štedrosti, ktože ju kedy do dna vyčerpá? I máča Pán Boh prst v rajskej studni a dotkne sa jazyka Slovákov:

Dávam vám do daru najkrajšiu reč, akej nemajú iní ľudia na svete. Slovenská reč bude taká ľubozvučná, ako keď v nebi spievajú anjeli. Taká krásna, ako keď sa rosa jagá na slnci. Taká príjemná, ako keď vetrík veje v máji. Taká sladká, ako keď dieťa teší matku. Taká milá, ako keď sa usmeje nevinné dieťa. Taká utešená, ako keď zapeje sláviček, že pri jej zvukoch mladí budú ešte mladší a aj srdcia starých ľudí omladnú!

Druhý raz načiera Pán Boh do nebeského raja, berie z neho najkrajšie piesne a kladie ich do úst Slovákom:

Dávam vám do daru aj piesne, najkrajšie piesne na svete. Keď vaše devy zaspievajú, umĺknu vtáčky, zhučia potôčky, vŕšky poskočia: spev slovenských diev v raj premení vašu zem!

Aj tretí raz usmieva sa Pán Boh na Slovákov, do tretice všetkého dobrého:

Napokon dávam vám aj krásnu vlasť pod Tatrami, to bude vaša milá otčina. Tam obrábajte svoje role, tam zachovávajte otcovské mravy, kresťanskú vieru, reč slovenskú. A keby aj súženie prišlo na vás, nezúfajte, ja vás vždy budem nosiť v otcovskom srdci, ja vám vždycky pomôžem…

MAROŠ MADAČOV (1912 VÝCHODNÁ – 1980 RUŽOMBEROK)

prevzaté z časopisu SLOVENSKO

spracoval

Peter Peťovský

Peter Peťovský

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone