VOJANO – preskakovanie ohňa

Letný zvykoslovný cyklus otváral cirkevný sviatok zoslania Ducha svätého – sviatky Turíc a slávil sa sedem týždňov pred Veľkou nocou. Sviatky Turíc sa nesú v znamení radosti zo sviežej zelene ako symbolu nadchádzajúceho leta. Preto si ľudia zeleňou zdobili svoje príbytky. Do okien zasúvali najmä lipové vetvičky. Keď boli v minulosti drevené domy, tak sa pribíjali celé vetvičky zelených lipových halúzok na brány alebo uhly domov.

Zvyk na oslavu letného slnovratu, ktorý je známy a rozšírený aj na Slovensku „Jánske ohne“ má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii Starých Slovanov. V minulosti bol každý slnovrat chápaný za začiatok nového obdobia vhodný na regeneráciu síl pre prírodu i človeka. Veď na Jána majú najväčšiu moc všetky živly – zem, voda i oheň. Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia. Ľudia v minulosti verili, že byliny nájdené v túto magickú noc, majú ozdravujúce účinky. Korene týchto zvykov siahajú až do predkresťanských časov a tento deň keď má meniny Ján sa považuje za deň narodenia Jána Krstiteľa, ktorý bol považovaný za patróna pastierov, remenárov a kožušníkov. Pastieri tento sviatok považovali zo svoj a oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou. U nás v trenčianskych dedinách bol tento zvyk v rôznych podobách. Niekde ho dievky spievali, mládenci spolu s nimi ohne preskakovali, spoločne sa bavili, inde ohne iba pálili… Sviatok svätého Jána znamenal vyvrcholenie leta a dobu letného slnovratu. Starí ľudia hovorili, že „zeliny na Jána zbierané veľkú moc majú.“

vyrocne-ohne

Pálenie veľkého Jána v Zázrivej (okr. Dolný Kubín), 1966. SNM – Etnografické múzeum v Martine. Foto: J. Dérer www.ludovakultura.sk/

Aj v Kubrej bolo zachovaných niekoľko pekných zvykov z oslavy svätojánskej noci. Povrávalo sa, že vo svätojánsku noc len do polnoci spieva slávik tak a tak pekne „až sa krvú potí“. Zasa pri Veľkej srudni v „Jelline“ vraj liečivá zelina rozkvitne cez pravú polnoc a má až čarovnú moc. Túto zeleninu môže uvidieť len ten, kto má pevný úmysel odtrhnúť ju, ale nesmelo to byť do holej ruky, len do nejakej bielej handričky. V Kubrej o tom rozprával hájnik. Nik však spomínanú zelinu nevidel. Pretože aj tí najodvážnejší chlapi sa zo strachu nedostali na to pravé miesto, ale len niekoľko krokov a potom sa vrátili do dediny.

Všelijaké povery mali Kubrania na tieto dni. Od nepamäti si však zachovali pekný svätojánsky zvyk „Vojano“ – preskakovanie ohňa. Je to „dievsky“ zvyk, pripravovaný už týždeň vopred. Veď bolo nutné pozháňať slamu na pálenie ohňa. Vtedy po domoch, na stodolách a rôznych šopách boli ešte slamené strechy. Po jednom – po dva „zdošky“ ukradli gazdovi zo strechy a tie uschovali na predvečer Jána (23.6.) Potom, keď sa v predvečer Jána pred kostolom schádzali dievky po dvoch – troch kamarátkach, každá musela mať pod pazuchu „dva – tri zdošky“ slamy. Dievky šli dolu dedinou na miesto, kde sa malo odbavovať Vojano „celú širinu“ spevom a napríklad spievali: „To kubranské pole pekne vyorané vypustel Janíčko štyri kone vrané.“ A keď prišli na stanovené miesto začali spievať: „Pochválen buď Ježiš Kristus, Vojano. Až na veky vekov amen, Vojano. Narodel sa svatý Ján v prostred leta, Vojano. Keď je najvác sinokvieťa, Vojano…“ Počas spevu „pohádzali zdošky“ slamy na jednu hromadu a medzitým „kutárka“ – dievča určené na udržiavanie ohňa, zapálila už vopred ňou pripravené 3 – 4 „zdošky“ slamy. Dievky, ktoré mali v rukách aj zeliny (kamilky, repík, atď.) sa zoskupili okolo ohňa a takto si spievali: „Kadili sme zeliny, aby dobre hojili, Vojano…“ No, nesmeli chýbať ani mládenci, ktorých prilákal ku svätojánskemu ohňu prekrásny spev dievok, ktorý sa večer niesol celou dedinou. Veru nedali sa ani oni zahanbiť po speváckej stránke. Keď išli dievky „kuknúť, kerá najlepšie skáče“ spievali si: „Nebolo ma doma, za štyri nedele, vyrôslo mi žitko, zelené na dvore…“ Keď prišli na miesto uvideli, ako dievky bosé, okrem kutárky oheň „preskacuvali“. A veru ku koncu sa stalo aj to, že sa pre dym nevideli, zrazili sa a posadili do pahreby. To Vám bolo smiechu. Keď dohárala ostatná slama „kutárka“ ju poopravila, aby dobre do popola zhorela a ostatné dievky sa lúčia s Vojanom: „Vojaničko, dobrú noc, Vojano prídeme ti na takto rok na pomoc, Vojano“.

Mládenci sa pomaly priblížili k dievkam, keď dohorela posledná slama a nakrátko, veselo sa s nimi pobavili. Potom sa spoločne odobrali do dediny. Dievčatá v 2 – 3 radoch popredu a mládenci za nimi spolu spievajúc nejakú peknú pieseň. Najčastejšie to bola: „Oliva, oliva, zelená oliva, povedz mi oliva, kde milý chodieva“… Zástup dievok a mládencov sa zastavil pred kostolom. Tu si po krátkom, veselom rozhovore popriali „dobrú noc“ a rozišli sa. Okrem mládencov, ktorí tam mali svoju milú, pretože tú bolo treba „vystrojiť“ prípadne išli „na vohľady“. Oslava svätojánskej noci – Vojano sa takto skončila. V starej Kubrej sa Vojano slávilo len jeden večer a to v predvečer Jána 23.6. Neskôr sa oslava Vojana prevádzala tri dni: v predvečer Jána, večer na Jána a večer po Jánovi. Vojano sa slávilo „až po večerném zvonení.“ Veď ako starí kubrania vraveli: „Svatojánska noc má odpradávna čarovnú moc.“

Spracovala

Jarka Kohútová – TNOS

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone