Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

jubilant-logoJe málo ľudí, ktorí si môžu povedať, že prežili celé storočie. O takom som sa dozvedel, že žije v Trenčíne. Keď som začal pátrať, ako sa s ním stretnúť, som zistil neuveriteľnú vec. Moja teta, sa vydala do jeho rodiny. A tak som sa vlastne prvý krát stretol s „rodinou“, o ktorej som nevedel. A najväčší paradox je ten, že bývame od seba dve ulice. Dovoľte, aby som Vám v rozhovore predstavil jubilanta, ktorý minulý mesiac oslávil sto rokov, vzácneho človeka, pána primára MUDr. Viliama Točíka.

Pán primár v akej rodine ste vyrastali?

Narodil som sa ešte v časoch Uhorska v azda najchudobnejšom kraji Slovenska na Kysuciach, v Krásne nad Kysucou, 18. januára 1915. Bolo nás šesť súrodencov a ja som bol tretí v poradí. Otec bol učiteľ. Matka pochádzala z Dolného Sŕnia.

Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

Foto archív: Rodina Viliama Točíka v polovici 20. rokov

Ako si spomínate na Vaše školské časy?

Ľudovú školu som absolvoval v Čadci. Potom som išiel do „reálky“, tak sa volala stredná škola, ktorá bola zameraná na prírodné a technické predmety. Tá bola v Žiline. Chodil som tam dva roky. Presťahovali sme sa do Nových Zámkov, kde som nastúpil do tretieho triedy gymnázia. V roku 1934 som ho ukončil. Potom som absolvoval štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde som promoval 13, apríla 1940.

Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

Zdroj archív V. Točíka: Viliam Točík ako člen Sokola v Nových Zámkoch v roku 1932 počas skupinového cvičenia

Premýšľali ste aj o inom povolaní ako o lekárskom, alebo ste v tom mali jasno?

Presne som vedel, že chcem študovať medicínu počas gymnaziálneho štúdia v Nových Zámkoch.

Prečo ste sa rozhodli pre povolanie Otolaryngológa?

Po ukončení lekárskeho štúdia som na pol roka nastúpil na druhú internú kliniku v Bratislave. Po skončení vojenskej služby som sa zamestnal na Ústave patologickej anatómie. Vtedajší otolaryngológ profesor Sivák z kliniky ORL v Bratislave prišiel za mnou a povedal: “Čo tu budeš mŕtvoly pitvať, poď robiť ku mne.“ A tak som sa stal „krčiarom“. Tu som bol štyri roky a jeden rok som bol na ORL oddelení Vojenskej nemocnice v Bratislave. Od 1. februára 1949 som bol v Trenčíne. Kde som bol tridsaťjeden rokov primárom ORL oddelenia.

Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

Zdroj archív V. Točíka: MUDr. Viliam Točík

Tu sa okrem prirodzenej únavy vzhľadom k veku prejavila aj skromnosť pána primára. Mal som šťastie, že v tom čase ho bol navštíviť jeho bývalý kolega klinický logopéd Dr. Jozef Baláž, ktorý bol ochotný povedať niečo z jeho bohatého života.

Pán Dr. Baláž, ako Vy poznáte pána primára Točíka?

Počas aktívneho obdobia svojho života bol uznávaný odborník, obľúbený lekár, spoločník, diskutér a prednášateľ.

Skúste byť trochu konkrétnejší. Ako prebiehala jeho lekárska prax v Trenčíne?

Okrem toho že založil v r. 1949 ušné oddelenie, zriadil pri ORL oddelení Logopedický úsek, ktorým sa zriadilo sedem logopedických ambulancií a štyridsaťjeden logopedických poradní pri Základných deväťročných školách v okrese. Založil základnú organizáciu Československého červeného kríža pri Okresnom ústave národného zdravia v Trenčíne, kde bol jeho predsedom, neskôr členom okresného výboru. Pán primár organizoval nábor dobrovoľných darcov krvi. Bol členom transfúznej komisie. Pre Trenčín bolo potrebných dvetisíc darcov krvi a mali sme ich len stošestnásť. Pod jeho vedením bolo v Trenčíne dvetisícšesťsto darcov. Založil Slovenský zväz sluchovo postihnutých, ktorý robil psychorehabilitačné kurzy, sociálne kurzy. Pod jeho vedením bolo vydaných za vtedajších 16,4 milióna korún načúvacích prístrojov. Čakacia doba na načúvací prístroj pre pacienta bola v Trenčíne jeden týždeň, a v iných okresoch tri až päť rokov. Dodnes je jeho čestným predsedom.

Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

Pamätný list primátora mesta Trenčín

Ako bolo možné, že Trenčania mali také krátke čakacie doby oproti ostatným?

Pretože pán primár mal kamarátov na riaditeľstve a on čo žiadal, to mu podpísali. To isté bolo s prístrojmi na vyšetrovanie porúch sluchu, tzv. „audiometre“. Bratislavská klinika ORL nemala ani jeden, v Trenčíne ich bolo deväť. ORL oddelenie u nás v Trenčíne bolo pod jeho vedením na vysokej odbornej úrovni.

Snahou pána primára bolo maximálne pomáhať…

Samozrejme. Chodili sme vyšetrovať sluch po závodoch a ľudia, ktorí boli v hlučnom prostredí vďaka nemu dostávali príplatky vtedajších štyridsať až šesťdesiat halierov na hodinu, lebo pracovali v rizikovom prostredí. To nebolo nikde inde, len v Trenčíne, pretože on poznal predpisy. Tomu sa dá ťažko uveriť, ale bolo to tak.

Dá sa povedať, že pán primár vyšetroval „celý Trenčín“…

Merina mala šesťtisíc zamestnancov v hlučnom prostredí, Odeva asi tisíc päťsto, Bavlnárske závody, Štrkopiesky, Letisko, TOS-ka… to boli tisíce ľudí. Len za jeho pôsobenia bolo štyritisíc osemsto ľudí odkázaných na načúvací prístroj.

Mali ste počas lekárskej praxe s pánom primárom aj nejaké úsmevné situácie situácie?

Pri získavaní načúvacích prístrojov išlo o veľa peňazí. Pán primár ich musel žiadať, podpísať sa, že potrebuje toľko a toľko prístrojov. Jeden vtedajší veľký súdruh nám poradil: „Keď potrebujete dvesto strojčekov, naplánujte raz toľko, lebo my automaticky polovicu škrtáme. Tak ja som napísal a pán primár podpísal.“ Tak sme vždy dostali toľko, koľko sme potrebovali a pomáhali sme sluchovo postihnutým. (smiech)

Zato všetko čo ste povedali isto pán primár dosiahol aj nejaké vyznamenanie. Ak viete, môžete povedať aké?

Bol vyznamenaný Slovenskou lekárskou spoločnosťou za foniatriu a logopédiu. V tom bol uznávaný odborník.

Žije celé storočie s pokorou a úctou k ľuďom

Pamätný list rektora Univezity Komenského v Bratislave

Pracovali ste priamo pod vedením pána primára. Ako si Vy pán Dr. Baláž vybavujete v mysli toto obdobie?

Viete čo Vám poviem? Museli by sme tu byť veľmi dlho, aby som Vám povedal všetko, čo on dokázal za svoj život. Ešte mal aj čas nám podriadeným „dvíhať mandle“ (smiech). Mali sme pred ním veľký rešpekt. On bol typický tým, že keď išiel po oddelení si pískal. A my sme všetci boli v pozore. Museli sme všetko robiť na sto percent. On niekedy operoval viac, ako tri nemocnice dohromady a okrem toho robil ambulanciu. Raz si pamätám, že mal zlomenú nohu, ale to mu vôbec neprekážalo pri operovaní. A keď bol doma, tak sa ešte večer prišiel pozrieť na pacientov ktorých operoval, či je všetko v poriadku. Ja dodnes nechápem, ako to všetko vydržal.

Na záver som sa pána primára opýtal, aké je jeho životné motto. Zo všetkou jemu typickou skromnosťou potichu povedal…

Moje zamestnanie bolo pomáhať.“

Želám Vám pán primár veľa zdravia a spokojnosti v kruhu svojich najbližších.

Poďakoval som sa za vzácne strávené chvíle so vzdelaným, múdrym a hlavne obetavým človekom, ktorý celý svoj život zasvätil najušľachtilejšiemu povolaniu. Ďakujem aj Dr. Jozefovi Balážovi, za jeho ochotu povedať veľa zaujímavého zo života pána primára Točíka.

Spracoval

Peter Petovsky

Peter Peťovský

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInEmail this to someone